Autorom nasledujúceho článku je Akad.arch. Štefan Mitro.
Obec Iliašovce leží v kotline Hornádu, vzdušnou čiarou asi 4 km severozápadne od Spišskej Novej Vsi a asi 5 km juhozápadne od Levoče. Najbližšími susedmi sú obce – južne Smižany a severne Kurimany. Na východe spája Iliašovce s Harichovcami Iliašovský potok. Iliašovce sa prvýkrát spomínajú v kráľovskej listine z roku 1263 pod názvom VILLA URSI. Spolu so Smižanmi a Dravcami patrili Iliašovce medzi tri poľovnícke obce. (Smižany sa venovali chovu a výcviku poľovníckych psov. Dravce, chovu a výcviku dravých vtákov. Iliašovce zhotovovali klietky a pasce na medveďov a zúčastňovali sa na ich honoch). Obce patrili pod Spišský hrad a ich povinnosťou bolo pre hrad poľovať, za pozemky patriace hradu.
Okolo roku 1150 kráľ Gejza II. povolal na Spiš nemeckých osadníkov pochádzajúcichz oblasti Baltského mora. Tí sa usadili v povodiach riek Poprad a Dunajec a začali na Spiši nový život. Založili si vlastné osady a do nových oblastí priniesli nielen technický pokrok a svoje zvyklosti a tradície, ale aj zborník zákonov a práv, na ktorých sa zakladá tzv. Saské právo.
Po Tatárskych vpádoch v r. 1240 sa na strednom Spiši začala nemecká kolonizáciarozširovať a to najmä po roku 1242, keď po odchode Tatárov, ktorí zobrali so seboumnožstvo zajatcov, zostal Spiš doslova ľudoprázdny. Mnohé osady zostali vyplienené, niektoré zanikli úplne. Počet obyvateľov rapídne poklesol a bolo potrebné Spiš znova zaľudniť.
Stalo sa tak na podnet kráľa Bélu IV., ktorý poveril grófa nemeckých miest Jordána, so synom Eliášom, doviesť nových osadníkov na Spiš. (Neskôr sa ten istý Eliáš stal zakladateľom „Iliašoviec“) . Zámer sa podaril a na Spiš prišlo veľa nemeckých rodín. Noví osadníci sa usadili na dnešnom území Spišskej Novej Vsi a v jej blízkom i vzdialenejšom okolí. Títo osadníci pochádzali z rôznych kútov Franskej ríše, čo sa odrazilo v nárečí a miestnych názvoch. Tak napríklad osadu pri Hornáde na mieste dnešnej Spišskej Novej Vsi založili kolonisti, ktorí prišli z oblasti Iglau (dnes Jihlava na Morave). Odtiaľ je známy starší názov mesta Iglow, Iglo.
Prílev kolonistov bol mnohopočetný a bolo úplne prirodzené, že nemecký „živel“ prenikal do hĺbky Spiša a dopĺňal okolité obce so slovanským obyvateľstvom. Medzi prvé obce na strednom Spiši, osídlenom nemeckými kolonistami, patrila aj VILLA URSI (Iliašovce). Jej pôvodní obyvatelia týmto nezískali len nových osadníkov, ale aj Saské právo. Noví nemeckí osadníci, boli pracovití a bohabojní ľudia, preto ich pôvodné obyvateľstvo prijalo bez väčších problémov. Koniec koncov s novými osadníkmi získali aj výhody, ktoré zaručovalo spomínané Saské právo.
Po výstavbe príbytkov sa spišskí Nemci pustili do výstavby kostola pod ochranou sv. Mikuláša. Vďaka Saskému právu mala obec samosprávu a spravoval ju syn grófa spišských Nemcov – Eliáš. Slovenskí obyvatelia ju začali volať po jeho mene – Eliašovcami (odtiaľ názov – Iliašovce). Nemecká časť obyvateľov mala pre obec vlastný názov – Bärendorf, (medvedia dedina) z čoho neskôr vznikol skomolením názov – Sperendorf.
V 14-stom storočí ustáva príchod osadníkov a obec zažíva najväčší rozmach. Do vlastníctva obce patria rozsiahle pozemky, obec má dokonca vlastný mlyn na Hornáde a vlastnú samosprávu.
Po roku 1500 niektoré práva obce zanikajú, obec upadá a dostáva sa pod správu Spišského hradu. Udalosti z tohto obdobia podrobne opísal Dr. Matúš Pajdušák, farár zo Smižian a Iliašoviec v útlej knižočke : Smižany, Iliašovce, Sans-Souci, nástin dejepisný. (vyšlav SNV r. 1925). Obec bola vydrancovaná a zničená po ťaženiach Jana Jiskru. Obnovená bola až príchodom Štefana X. Csákyho na Spišský hrad (okolo roku 1630-1635), ktorý sa tu usadil. Iliašovce získal ako pertinenciu. Jeho manželka Kristína, rodená Mindszenti odkúpila veľký majetok Vavrinca Feketeho aj s jeho kúriou, ktorú premenila na pekný kaštieľ s rozľahlým parkom. V roku 1638 zriadil Štefan X. Csáky v Iliašovciach urbár a týmto dostal Iliašovce pod správu Csákyovcov.
Roku 1702 dostal Iliašovce syn Štefana X. – Tomáš (1675 – 1705), ktorý sa tu natrvalo usadil a stal sa zakladateľom Iliašovskej vetvy rodu. Tá paralelne s Kluknavskou vetvou konkurovala silnejšej Hodkovskej vetve. (viď. rodokmeň). Po smrti Tomáša, Iliašovský majetok zdedil jeho syn František (xxxx – xxxx), za ktorého vetva vrcholí. Po Františkovej smrti, Iliašovské panstvo získava jeho syn Štefan (1741 – 1810). Vzdelanec, ktorý svojerodové panstvo rozširuje a modernizuje v duchu baroka. Po jeho smrti, keďže zomrel bez dediča, Iliašovská vetva vymiera. Rozľahlé panstvo, rozvinuté v prajnom období, v správeširšej rodiny, synovcov, ktorí sa nikdy v Iliašovciach neusadili – upadá. V prvej polovici 19. stor. vo víre dejinných udalostí – sedliackych povstaní – vyhorí Iliašovský kaštieľ. Po I. svetovej vojne jeho ruinu s priľahlým hospodárskym dvorom, odkúpi obec. Ruinu kaštieľa odstráni a rozľahlý hospodársky dvor rozparceluje na stavebné pozemky.
ŠTEFAN CSÁKY
Bol synom Františka a vnukom Tomáša, zakladateľa Iliašovskej vetvy, ktorý si prvý zvolil Iliašovce za trvalé sídlo. Štefan sa narodil 7.októbra 1741 na panstve v Iliašovciach, ako jeden zo štyroch Františkovych synov. Jeho bratmi boli Imrich, Tomáš a Michal. Od malička prejavoval záujem o štúdium a tak, ako 18-ročný, odchádza do Viedne k Jezuitom, ktorí vedú Thereziánum – školu pre šľachtických synkov. Študuje hospodárstvo a vydáva o ňom aj knihu v latinčine. Vo Viedni tej doby, prevládajú francúzske osvietenecké myšlienky, ktoré mali silný vplyv na mladého Štefana. Tereziánska Viedeň s veľkolepou architektúrou, záhradnými pavilónmi, častými zábavami v rozľahlých lesoparkoch, lesk a bohatstvo kráľovského dvora ohúrili mladého Štefana. Až natoľko, že po návrate zo štúdií plánuje postaviť oddychový park s letohrádkom v lesoch rodných Iliašoviec.
Z Viedenského pobytu sa Štefan do Iliašoviec nevracia sám. Na štúdiách sa zoznámil so sestrou blízkeho priateľa Lajossa Erdődyho, dcérou zámožného grófa Jána Erdődyho, s krásnou Júliou. Mladý pár sa zosobášil v roku 1764. Štefan a Júlia v tom čase boli pomerne mladí. (Štefan 23 r., Júlia 17 r.). S Júliou žili zbožne, v duchu katolíckej viery. Je známe, že boli horlivými podporovateľmi cirkvi a patrónmi pri výstavbe a rekonštrukcií kostolov v rámci panstva. (Kostol v Iliašovciach, obnova kostola v Smižanoch). Jeho záľuba v krajinotvorbe, zakladaní parkov, vyústila do založenia Starých Smokovcov, kúpeľov v Novej Ľubovni s priľahlým parkom so vzácnymi drevinami. Neskôr to bola prestavba kaštieľa v Humennom s lesoparkom v blízkych Víťazovciach. Neposlednom rade výstavba jeho najvýznamnejšieho diela – letohrádku SANS-SOUCI s francúzskym parkom a anglickým lesoparkom nad Iliašovciami.
Štefan, očarený francúzskymi vplyvmi prebuduje rodový kaštieľ s parkom aj v Iliašovciach. Svah pred kaštieľom v dedine premení vo veľkolepý rozsiahly barokový park, ktorý sa rozprestieral na terasách východného úbočia svahu. V časoch Štefana sa urbanizmus dediny delil na dve časti. „Vyšný koniec“ po kostol, bol zastavaný chalupami poddaných a od kostola – dole „na nižnom konci“ sa rozprestieral areál kaštieľa s parkom, hospodárskymi budovami a objektmi majera.
V súčasnosti sa z „panských objektov “ zachovala len budova Czákyho pivovaru (neskôr liehovaru – „pálenčáreň“) – dnes sídlo Urbáru a sýpka pri cintoríne („magacín“). Ruina kaštieľa bola po I. sv. vojne odstránená, park a majer rozparcelovaný. Nezachovala sa ani pôvodná cesta, ktorá viedla za dedinou do Smižian. Existenciu niekdajšieho parku a hospodárstva v dedine pripomína dnes už len obelisk týčiaci sa nad záhradami rodinných domov. Voľakedy bol súčasťou vstupu do „Opida“ – panských Iliašoviec. V súčasnosti však bojuje o svoju existenciu – jeho stav je na hranici zrútenia.
Roku 1773 začal Štefan Csáky výstavbu svojho najväčšieho sna – letohrádku SANS-SOUCI s francúzsky upravenými záhradami a anglickým lesoparkom na neďalekom vrchu nad dedinou, 2 km juhovýchodne od Iliašoviec. Komplex pozostával z vyše 20-tich objektov, ktoré sa nachádzali v rozľahlom 24 ha parku. Štefan bol silne inšpirovaný letohrádkom Sans-Souci Fridricha II. v Postupime a v neposlednom rade obdobného stavebného diela jeho svokra grófa Erdődyho v „Prešporku“. Aj svojmu letohrádku dal meno SANS-SOUCI z francúzskeho slova sans souci – „bez starosti“.
K tomu činu ho viedla úcta a obdiv k manželke Júlií, na ktorej počesť dal celý komplex vystavať. Centrom areálu bola kaplnka zasvätená sv. Štefanovi Kráľovi, (spomína sa aj pod názvom kaplnka sv. Kríža) s obeliskom v strede parku. Okolo kaplnky bol upravený francúzsky park so živými plotmi a mlatovými cestičkami. Na západ od kaplnky sa vypínal dvojpodlažný barokový palác. Z jeho dvorany, s výhľadmi na majestátne končiare Vysokých Tatier, bolo vidno celé Iliašovské panstvo. Mal barokovo vyzdobený interiér a drahý mobiliár. Palác obsahoval bohatú knižnicu (vo svojej dobe bola knižnica jednou z najväčších v Uhorsku s 5160 zväzkami kníh), väčšinou francúzskych autorov. Po úpadku letohrádku sa z inventára paláca zachovala iba knižnica. Najprv putovala do kaštieľa v Humennom a neskôr ju gróf predal (daroval?) do Aradu, (dnešné Rumunsko). Tu sa prakticky v neporušenom stave zachovala dodnes. Zachovali sa dve barokové „kartuše“, zo štyroch, s nápisom SANS-SOUCI a rímskymi číslicami MDCCLXXIII, letopočtom vzniku. Po reštaurovaní sa jedna nachádza v depozite múzea v Spišskej Novej Vsi a druhá (nájdená priam s detektívnym príbehom) sa po reštaurovaní nachádza v majetku OZ SANS SOUCI Letohrádok a je umiestnená v obnovenej kaplnke sv. Štefana na SANS-SOUCI v Iliašovciach. Pred zánikom letohrádku gróf Štefan Csáky daroval mobiliár kaplnky – lavice a svietniky, Iliašovskému kostolu a oltárny obraz sv. Štefana Kráľa, od viedenského maliara Franza Wagenschőna, kostolu v Harichovciach, kde sa nachádza dodnes.
Vrch, na ktorom letohrádok stál, romantickí manželia nazvali, v duchu gréckej mytológie, „Parnassom“. Okrem kaplnky a paláca sa na ňom rozprestieralo mnoho iných budov, ktoré slúžili pre ubytovanie hostí, služobníctva, objekty pre zábavu, pavilón umenia so sochou Apolóna a deviatich múz, či rozjímanie v tichu pustovne. Údolie pod vrchom nazval údolím „Daphné“, kde zriadil kúpeľný pavilón s prírodným jazierkom.
Celý komplex poskytoval množstvo foriem oddychu a zábavy, takže šľachta zo širokého okolia, ba priam celého Uhorska, nepohrdla pozvaním grófky prísť sa tu zabaviť.
Filantrop Štefan, však nezabudol ani na pospolitý ľud. Aby sa mohol tešiť a zabávať aj ten, nechal gróf vybudovať smerom na Smižany hostinec. Tu sa konali zábavy a tancovačky, kde sa v tieni panského letohrádku mohli baviť aj podaní.
Lokalita areálu SANS-SOUCI je vynikajúco situovaná v nerušenom prostredí na temene vrchu, na krížnych cestách v lesnom prostredí. Zároveň umožňuje dobrý prístup z Iliašoviec, Harichoviec, či Smižian s nadväznosťou na Slovenský raj a z blízkych miest – Spišskej Novej Vsi a Levoče.
Napriek bohatstvu a pokoja ponúkaného letohrádkom SANS-SOUCI, Štefan Csáky trávi málo času so svojou manželkou, krásnou Júliou, na vrchu „Parnass“. Pracovné povinnosti ho často nútili cestovať po vtedajšej monarchii. Júlia v čase jeho neprítomnosti usporadúvala časté nákladné zábavy, ktoré pomaly vyprázdňovali rodovú pokladnicu. SANS-SOUCI – „miesto bez starostí“, začali trápiť „finančné starosti“ a bolo len otázkou času, kedy príde k manželskej kríze. Najmä, keď sa pridružili klebety o Júliinom „frivolnom živote“ a „pletkách“ s grófom Sztárayom.
Legenda hovorí, že okolo roku 1803, mal vraj gróf Štefan Csáky hostí v kaštieli v dedine. Keď im došlo víno, poslal preň kočiša na letohrádok ku grófke. Ona mu však odmietla víno poslať, preto rozzúrený gróf zobral letohrádok útokom. Rozohnal grófkinu spoločnosť a nakoniec vraj nechal zbúrať a zničiť všetky budovy a objekty letohrádku. Túto verziu uvádza historik Sándor Eckhardt. Aj podľa mons. Matúša Pajdušáka, dal gróf príkaz na zničenie letohrádku, aby v ňom znemožnil pobyt svoje žene. Ušetril iba kaplnku a obelisk v srdci parku.
O nádhere SANS-SOUCI svedčia dochované opisy z pera miestneho učiteľa Františka Demka, či grófa Lajossa Erdődyho. Tiež rytiny miestneho zlatníka Mathiasa Adamiho, ale aj dokumenty spísaného inventáru, či faktúry a dodacie listy od miestnych majstrov kamenárov a stolárov zo Spišskej Novej Vsi, Levoče a Spišských Vlách. Pre Štefana Csákyho pracovali význační stavitelia, ako napríklad Spišsko-novoveský murársky a kamenársky majster Franc Bartl. Je pravdepodobné, že na záhradných úpravách sa podieľal uznávaný zememerač a inžinier Samuel Kőhler.
To, že hospodárske budovy letohrádku na SANS-SOUCI ešte nejaký čas existovali, hovoria listiny o ich prenájme siahajúce až do polovice 19. storočia (archív rodu Csáky). Po Štefanovej smrti roku 1810 bol osud SANS-SOUCI spečatený. Z niekdajšieho parku „bez starostí“ sa stalo opustené rumovisko, ktoré rozobrali miestni občania na stavebný materiál. Po udalostiach z roku 1803 sú Štefan s manželkou Júliou „ rozídení“. Štefan striedavo žije na panstve v Humennom a Iliašovciach. Júlia sa vrátila do rodného sídla v „Prešporku” (Bratislave). Štefan jej aj po rozchode posiela doživotne rentu a Júlia je častým hosťom na Iliašovskom panstve. Júlia v roku 1809 zomiera. Je pochovaná v rodinnej hrobke Erdődiovcov v chráme sv. Martina v Bratislave.
Štefan zomrel 30.5.1810 v Iliašovciach . Manželstvo Štefana Csákyho a Júlie Erdődy zostalo bezdetné. Olga Granasztói uvádza, že archívne materiály, pokiaľ sú dôveryhodné, hovoria o dcére – dievčatku, ktoré na Parnasse dekorovalo girlandami víťazov hier a ktoré v roku 1777 zomrelo. Gróf sa pred smrťou venoval duchovnému životu. Pravidelne prispieval na obnovu Iliašovského kostola, podporoval rozvoj obce. Pod vrcholom Patrie, pri starej Iliašovskej ceste, dal vybudovať Božiu muku s nápisom Mein Herr – mein Gott (môj Pán – môj Boh), na počesť zmierenia sa s Bohom. Kamenná tabuľa s nápisom je dnes majetkom OZ SANS SOUCI Letohrádok a je súčasťou lapidária na SANS-SOUCI. Štefan Csáky zomrel ako 69-ročný na panstve v Iliašovciach a je pochovaný v krypte Iliašovského kostola. Na stene nad kryptou má mramorovú náhrobnú dosku, za ktorou sa podľa povesti nachádza zamurované Štefanovo srdce. V súčasnosti je zamurovaný aj vstup do krypty, takže bližšie preskúmanie Štefanovych pozostatkov, prípadne potvrdenie existencie dcérky, ktorá by mohla byť v krypte pochovaná, nie je možné.
SÚČASNOSŤ
Dnes letohrádok SANS-SOUCI na „bájnom vrchu – Parnassus“, už nenájdete. Zachoval sa už len ľudový názov „Zámčisko“, ako odkaz na minulú slávu. Nemým svedkom zašlých čias letohrádku je zrenovovaná kaplnka sv. Štefana, ktorej nikto ináč nepovie ako „Tisícročná kaplička“, s replikou zničeného obelisku. Bývalý park pohltila milostivá príroda. Čo nestihla ona, dokonal človek. Génius loci a magickosť miesta v priereze dvoch storočí neustále lákal k návšteve „Zámčiska“.
V roku 1926 obec Iliašovce odkúpila od Hilária Csákyho les na SANS-SOUCI a uvažovala o vyrúbaní lesa a zbúraní kaplnky. V júli 1927 adresuje Historický Spolok Spišský (založený r.1883) list, podpísaný mons. Matúšom Pajdušákom, podpredsedom spolku a Dr. Jozefom R. Hajnóczym, tajomníkom, v ktorom žiadajú, Referát na ochranu historických pamiatok, vyhlásiť kaplnku za historickú pamiatku a zabezpečiť jej patričnú ochranu. Nestalo sa. Ešte v 30-tych rokoch 20. stor. sa prví turistickí nadšenci mohli „pokochať“ pohľadom na romanticky sa rozpadajúcu zrúcaninu kaplnky (viď. historické foto).
V 50-tych rokoch 20. stor. sú zaznamenané prvé reálne pokusy na záchranu torza kaplnky a obelisku. Z iniciatívy miestneho farára os.pána Hádryho bol vypracovaný projekt obnovy s rozpočtom. Projekt bol vypracovaný v marci 1955 Ing. Ondrejom Pengerom z Košíc. Ostrý zápas komunistického režimu s cirkvou koncom 50-tych rokov, však úprimnú snahu zmaril. To, že sa kaplnka dočkala skutočnej pomoci a prežila dodnes, môžeme vďačiť tesárskemu, majstrovi a lokálpatriotovi p. Jánovi Jaduščákovi z Iliašoviec, ktorý v r. 1955 strechu hlavnej lode nezištne opravil a pokryl ju šindľom. To isté zopakoval o 20 rokov neskôr už v pomerne vysokom veku.
V marci 1997, teda po vyše 220 rokoch od dokončenia výstavby letohrádku SANS-SOUCI, vzniklo Občianske združenie: Domov bez starosti. Na základe projektu rekonštrukcie, ktorý vypracoval Akad.arch. Štefan Mitro ( vnuk p. Jaduščáka ) si dalo za cieľ obnoviť kaplnku a zachrániť časť histórie pred nepriazňou času a vandalov. To sa podarilo len čiastočne.
Až členovia Občianskeho združenia: SANS SOUCI, Letohrádok Iliašovce, ktoré vzniklo v roku 2006, s miestnymi občanmi a nadšencami, ktorí si uvedomovali hodnotu tohto miesta, pod vedením jeho predsedu p. Ondreja Frankoviča, úspešne ukončili rekonštrukciu kaplnky, obelisku a lapidária. V roku 2023, na 250. výročie postavenia slávneho SANS-SOUCI grófom Štefanom Csákym a jeho manželkou Júliou Erdődy, bola kaplnka slávnostne požehnaná.
Prešov / Iliašovce, apríl 2025.
POUŽITÉ PRAMENE / LITERATÚRA
- Smižany, Iliašovce, Sans-Souci, nástin dejepisný. /dr. Matúš Pajdušák, Kníhtlačiareň D. Ferenca, Spišská Nová Ves, 1925/
- Sprievodná správa projektu rekonštrukcie kaplnky Sans-Souci pri Iliašovciach. /Ing. Ondrej Penger, Košice 1955/
- Sprievodca po archívnych Fondoch II. 6. Csáky – Spišský Hrhov /L. Andráši, M. Feňárová, J. Oravský, I. Chalupecký, A. Fedoriaková, vydala Slovenská archívna správa ( SAS) Bratislava 1965/
- THE NEW SANS SOUCI, Remambrace of a Garden of Szepesség, The Arts, II/4 Budapest, 2011
- /Olga Granasztói,/
- https://hungarianreview.com/article/the_new_sans_souci/?fbclid=IwAR0bm22blwQ1HnQoHqmt2SRw1rQOQNk5cN7k1GzWQBOunDujTVEnVlhiYUA
- Magyarországi Barokk Kertművészet /Fatsar Kristóf , HELIKON, Budapest 2010/
- Nové Sans Souci, ALFA 04, Bratislava 2011 /Ing.arch. Katarína Kristiánová/